Začalo sa to pred piatimi rokmi, keď som nastúpil do svojho prvého zamestnania, v ktorom bola zavedená trochu nezvyčajná a pre mňa aj sčasti nepochopiteľná pracovná doba (od 6.00 do 15.00). Každý pochopí, že keď sa cez voľné víkendové dni o desiatej hodine len s chuťou obraciam na druhý bok, vstávanie o piatej hodine rannej muselo byť a bolo pre mňa hrozným a nepredstaviteľným utrpením. A bral som to ako neznesiteľnú krivdu páchanú voči mojej osobe :(
Možno som príliš lenivý a priveľmi pohodlný človek, no nič to nemení na fakte, že skoré prebúdzanie zo mňa pomaly vysávalo moju mladícku energiu. Piatok som od vysilenia už ledva prežil. Môj skvelý a na svoj vek celkom pokrokový šéf (nech si dôchodok dlho v zdraví užíva) ma oduševnene presviedčal, že je to len sila zvyku a seba mi dával za svetlý príklad. No dnes, s odstupom času, si už len hovorím: "...ach, ako veľmi sa len mýlil." a vôbec necítim nutkanie vystreliť pred svitaním z postele a robiť niečo užitočné. Tiež sa utvrdzujem vo svojom presvedčení, že s pribúdajúcimi skúsenosťami (rokmi) sa chuť leňošiť a spať niekam vytráca. Ktovie prečo...
Momentálne som nezamestnaný a tak sa trochu oddávam svojej neresti a čerpám sily do ďalšieho zamestnania, v ktorom by mi mohlo hroziť podobné priskoré vstávanie. Dopredu sa preto ospravedlňujem všetkým budúcim zamestnávateľom, ktorí očakávajú, že budem každé ráno dochvíľny, lebo kľudne sa mi môže stať, že:
- mi ráno nezazvoní budík;
- sa zaseknem v idúcom výťahu;
- mi autobus odíde tesne pred nosom, nebodaj sa po ceste do práce "ako na potvoru" pokazí;
- na ceste budú dlhé rady skoro stojacich áut;
- ochorie môj domáci miláčik;
- budem musieť odviezť svoju tehotnú priateľku do nemocnice;
- budem zachraňovať ľuďí v ohrození života;
- sa stane všetko postupne v uvedenom poradí;
- od toho neustáleho vstávania naozaj zomriem :)
Ja naozaj neznášam ranné vstávanie, ale milujem zvuk budíka... pretože to znamená, že som ešte stále nažive.
