Všetky tieto prvé články sú pre mňa nesmelými pokusmi, podobne ako batoľa, ktoré práve urobilo svoje prvé krôčky. Každý kúsok, ktorý takto prejdem "po vlastných" mi odhalí niečo nové, pekné a aj nezvyčajné...
Po mojom prvom autorskom prejave sa v diskusii k článku objavil jeden príspevok. Neuveriteľné niekto si prečítal výplody mojej mysle a ešte na to aj reagoval. So záujmom som hneď klikal na link a hltavo čítal slová, ktoré mi adresoval prvý čitateľ. Spätná väzba bola milá, potešujúca a vykúzlila úsmev na mojej tvári :)
Potešený a posmelený touto skúsenosťou som začal úpenlivo rozmýšľať nad témou ďalšieho článku. Zmorený každodennou rutinou som opísal traumu, ktorou trpím a ktorá poznačila môj život. Tento krát som už nedočkavo očakával reakcie ľudí, ktorí možno zdieľajú rovnaké pocity alebo ma naopak vysmejú, čím sa 23-ročný "chudáčisko" musí zaoberať. Ako som nesmelo dúfal, diskusia sa rozprúdila, pribudlo pár príspevkov a spolu s nimi porástla aj karma článku. Úžasná sladká odmena, o ktorej som v kútiku duše sníval a ktorá pomasírovala moje ego.
No to nebolo všetko, čo mi tento druhý blogerský pokus priniesol. Stalo sa niečo, čo by som ani vo sne neočakával, niečo ako čerešnička na torte. V mojej mailovej schránke sa objavil mail od neznámej dievčiny ;)
Milý, krátky, optimistický mailik, v ktorom odcenila moje pisateľské "umenie", ktorým ma povzbudila, nakopla a dodala síl k ďalšej tvorbe. Ona bola vlastne impulzom k napísaniu tohto článku, v ktorom sa chcem poďakovať všetkým, ktorí stratili čas pri čítaní aj týchto riadkov... ktorí prispeli k diskusii... a ktorí nebodaj klikli na karmu, buď z pochopenia, spolupatričnosti alebo z akéhokoľvek iného popudu.
Ďakujem Vám, spôsobili ste mi obrovskú radosť a urobili ste môj deň krajším. A ty Irča zvlášť ;)
Pretože práve toto sú tie vzácne maličkosti, ktoré ma posúvajú bližšie k môjmu šťastiu.